Spomienka na drozda

Zo strechy domu skáče divý sneh
ako veľká biela mačka
a zanecháva živé stopy v blate.
Mačka sa otriasa a ďalej loví po záhrade.
Na strechu môjho dreveného domu
zobákom klope tmavý vták -
vták drozd.

Na tmavej, zhovorčivo praskajúcej stene izby,
v prítmí okeníc, svieti pripichnutný bledý obrázok -
fotografia - a na nej je stále ktosi,
ktosi, kto sa stále usmieva.
V zrkadle, čo sa mierne hojdá a lomozí v ľahkom prievane,
mihá sa matne tvár a postava.
Celkom ľahko to v tejto chvíli
môžem byť aj ja.

Som tu, som v tvojich dverách, dom,
som na tvojom prahu,
vchádzam dovnútra, dovnútra pod tovju strechu.
Záves sa hýbe sám,
voda mi vrie
a v ušiach mi nedočkavo zvoní
hrdzavý zvonček od záhradnej bránky.

Vzadu, za domom, na veternej strane,
už celkom zmizla
biela doba uhlia a čierna kopa snehu.
Stále ich nesiem na pleciach
do strmého behu.

Zo strechy domu skáče divý sneh
ako veľká čierna mačka
a zanecháva živé stopy v blate.
Mačka sa otriasa a ďalej loví po záhrade.
Na strechu môjho dreveného domu
zobákom klope tmavý vták -
vták drozd.