Modry vrch I

Domy aj autá uviazli v poslednom ľahkom záveji,
jarné ráno zastalo v studenom bielom dni.
Moje kroky sa boria do tichých parkovísk,
biely asfalt preniká do čierneho snehu.
Chlapci a bežci pri cestách hrajú jednu z dávnych
dlhých hier -
jasný vzduch slnka a ostrý vzduch behu
s nimi cestuje
až tam, kde stúpa obzor,
na obzor, až na obzor,
až tam, kde v ďiaľke pláva modrý vrch.

Matný deň zaplavil diaľnice svišťaním
a hukotom, ktorým si stavia svoj druhý breh.
Bežím si po ňom a vedľa mňa živá voda
v dlhých priezračných cisternách
po lesklých koľajniciach tečie
do vysmädnutých miest.

Cesty tečú ďalej samé. Tak prestúp -
v mori morkých tvárí,
prestúp k chodcom na uliciach,
zrodeným do rýchlosti zo všetkých mokrých strán.
Dnes sme všetci deti mokra.
V hlavách sa nám rozoznieva
modro dokorán.

Vraciam sa po schodoch mokrý a ustatý,
izba ma prijíma plného záchvevov, ktoré
rozbúril deň.
Nad mojou hlavou,
v hlbokom spánku mi povieva
ako jediný list, čo má kalendár,
modrasto povieva
môj modrý tieň.

Domy aj autá uviazli v ľahkom zelenom záveji,
jarné ráno zastalo v slnečnom čistom dni.
Moje kroky sa vznášajú do ticha parkovísk,
čierny asfalt sa borí do ľahkého behu.
Chlapci a bežci pri cestách hrajú jednu z dávnych
dlhých hier -
jasný vzduch slnka a ostrý vzduch behu
s nami cestuje
až tam, až tam, až tam vysoko,
až tam, kde obzor rastie
a ľahko stúpame na modrý vrch.