never was much of a poet (feat. Ammælisstrákur)

Opäť cestujem vlakom
Posledné dni sa mi sypú pomedzi prsty
A ty ani netušíš ako veľmi ich túžim chytiť a nájsť ťa v dlani
Spolucestujúci akoby o všetkom vedeli
O tom ako ťa chcem dýchať v plných dávkach
S tebou dokoola umierať a žiť ako v rozprávkach
Vstúp mi do pier
Nedokážem sa prestať pozerať na oblohu
A ako po nej plávajú tvoje dva zrkadlovo krehké vtáky
Preplietajú sa s každou mojou myšlienkou
A ja zabúdam koľko času uplynulo
Odkedy som ťa prvýkrát objatím pýtal
Polož mi svoju unavenú tvár na hruď
A ja ti budem uspávať pehy jednu po druhej
Nezáležiac koľko bozkov na to utratím
Ľúbim ťa
Srdce mám tebou tak preplnené až je hlúpe tvrdiť že je moje
A aj zvyšné pochybnosti utopia sa v hĺbke náručia
Keď sa ti oči plnia plačom
Pre každú rezavú slzu som piesok čakajúci na brehu
Aby som ju osušil
Žiarlím ako ti vietor hladí vlasy
Žiarlím ako ťa mesiac v noci stráži
Žiarlím pohľadom stroskotaným
Si môj celý horizont
Zúfalo prosím každý tvoj odliv
Vezmi ma odtiaľto so sebou
Ale viem že ty ma svojich vlnách neobjímeš
A že nie si moje more
Zrazu nám je opäť šesťnásť
August nás požiera zaživa
Ale my sme príliš mladí aby sme si to všimli
Príliš mladí aby sme si vedeli chýbať
Koľkokrát sme sa modlili že láska dokáže niečo zmeniť
Prvý rok na gymnáziu mi žije v kostiach
A ich vŕzganie ma ešte stále bolí
Pamätám si ako som sa ti prvýkrát zdvôveril s tým
Ako veľmi chcem aby ma mal môj otec rád takého aký som
Chcem len ísť domov
Nič mi nie je
Nie som chorý
Ostal som tu sám v jednej nekonečnej spomienke ku ktorej sa nikto okrem mňa nevracia